Pripravte si pirohy a šišky, v hre The Thaumaturge si ideme uloviť démonov

Wiktor Szultski je taumaturg. Za pána si ho v detstve vybral démon, alebo teda salutor Upyr, ktorého pritiahla jeho pýcha. Wiktorovi to ale nestačilo a chcel mať salutorov viac. Kvôli tomu však takmer prišiel o rozum. Pomôcť mu mohol len jediný človek - mysteriózny liečiteľ a lámač ženských sŕdc Rasputin. Tak sa Wiktor spolu s ním po náhlej smrti svojho otca vracia do Varšavy. Tu ich však privíta nepokoj a hnev poľského ľudu. Ich krajina je okupovaná hneď tromi štátmi. Ulice sú plné ruských vojakov a častých bitiek, ktorým sa Wiktor tak ľahko nevyhne. Hlavným cieľom sa preto stane otcov čierny grimoár, ktorý by mohol odhaliť okolnosti jeho smrti.

Pre tých pomalších z vás, Wiktor je hlavná postava, za ktorú v tomto hlavne príbehovom RPG budete hrať. Našťastie na svoju úlohu nie je sám. A tak som postupne spoznávala jeho rodinu, priateľa z detstva a nových potenciálnych spojencov. Tu príbeh exceluje. So všetkými postavami som mala možnosť sa dostatočne zoznámiť a vybudovať si s nimi puto. Dialógové možnosti mali svoju váhu. Moje odpovede si postavy zapamätali, čo malo dopad na ich neskoršie správanie a udalosti v príbehu. Mohla som od nich ľahko dostať informácie a niektoré spory dokonca vyriešili namiesto mňa. Inokedy mi prišli na pomoc alebo stáli proti mne. Niektoré možnosti len trochu upravia chod príbehu, iné však dokážu rozhodnúť o konci hry. 

Občas som mala okrem klasických dialógových možností k dispozícii dva špeciálne druhy odpovedí. Jedny vyžadujú pomoc salutora. Ten jednoducho ľudí očaruje, čo sa mi ale nezdalo morálne správne. Na druhú stranu sú tu odpovede, pri ktorých sa prejaví Wiktorova pýcha. Úroveň pýchy sa môže zvyšovať, čo neskôr znemožní použitie niektorých odpovedí. Možnostiam s týmto symbolom som sa teda vyhýbala, čo ale tiež nebolo ideálne riešenie. Po čase som totiž nemohla niektoré odpovede zvoliť práve preto, že Wiktor mal pýchy nedostatok. A ja som tak mohla len hádať, o akú repliku som prišla. Ale aspoň ma to lákalo na opätovný prechod hrou.

Vďaka Rasputinovej pomoci Wiktorovi už šialenstvo a dlhý život s dvadsiatimi mačkami nehrozí. Môže tak od ľudí preberať ich zlé vlastnosti a s nimi získavať ďalších salutorov. Ja som ich na koniec mala sedem, pretože ako sa v pokémonoch hovorí „Musíš ich chytiť všetkých.“ Ale u vás sa počet môže líšiť podľa vašich rozhodnutí.

Premisa príbehu ma už od začiatku zaujala a chcela som sa o fungovaní taumaturgov a salutorov dozvedieť viac. Domnievala som sa, že sú inšpirovaní reálnymi folklórnymi príbehmi, čo sa mi neskôr potvrdilo. Podarilo sa mi totiž získať Moranu, ktorá je súčasťou slovenského a českého folklóru dodnes. 

Varšavu s hlavnou postavou objavujeme z izometrického pohľadu. Je rozdelená na mestské časti, do ktorých sa vieme dostať pomocou koča alebo električky (to je po česky tramvaj alebo šalina pre kamošov z Brna). Tu ale možnosť fast travelu končí. Jednotlivé oblasti nie sú vôbec malé a keby mal Wiktor Google Fit, pokojne dá za pol dňa aj 100 tisíc krokov. Napriek tomu, že vždy uteká vôbec neuteká dosť rýchlo. Hlavne keď som si ani nemohla vybrať, kde ma koč vysadí. Často sa mi tak stávalo, že miesto, kde som sa potrebovala dostať bolo hneď vedľa zastávky. Wiktor však nezmyselne vystúpil na úplne opačnej strane mesta a musel utekať naprieč varšavskými ulicami. Chýbajúci fast travel tak hru zbytočne predlžuje až o niekoľko hodín.

Hra má aj detektívnu stránku. Vďaka taumaturgii má hlavná postava zvýšenú schopnosť percepcie, alebo teda vnímania. Lusknutím prstov sa odhalia predmety s odtlačkami emócií. Z nich sa dajú vyčítať úlomky zo súkromia ľudí. Z dostatočného počtu týchto stôp Wiktor sám spraví záver. Ten som potom mohla využiť na presviedčanie ľudí v konverzáciách. Zo začiatku som si priala aby malo tvorenie záverov nejakú minihru. Po dlhšom hraní som ale túto túžbu opustila. Množstvo získateľných stôp a informácií je dosť veľké, a tak som detektívnu robotu radšej nechala na hlavnej postave.

Percepciu sa dá využiť aj ako navigáciu za misiami. Tie sú rozdelené na hlavnú linku, vedľajšie misie a mestské tajomstvá. Nie je ich vôbec málo a prechod niektorých mi zabral aj dve hodiny. Vedľajšie questy ma často zaujali viac ako hlavná linka. Práve v nich som si prehlbovala vzťahy s postavami a získavala nových salutorov. Tých sa v hlavnej linke dá získať maximálne päť. A už viete ako je to s tými Pokémonmi. Takže aj keď na dokončenie hry som ich nepotrebovala chytiť úplne všetkých, čím viac ich Wiktor mal, tým bol silnejší, vedel odhaľovať viac stôp a používať viac dialógových možností. Bez nich mi často nezostávalo nič iné, ako využiť percepciu alebo päste. Získavanie salutorov však niekedy vyžadovalo robiť nepríjemné rozhodnutia, takže sa na to treba psychicky pripraviť.

Mestské tajomstvá sú zase také jednohubky. Ide o krátke misie, kde sa napríklad zúčastníme lekcie tanca, zájdeme na lahodné šišky (teda koblihy) či ochutnáme nový západný nápoj - kolu. Okrem rýchleho získavania skúsenostných bodov ide o skvelý spôsob priblíženia poľskej kultúry a historického zasadenia. Wiktora som však nevidela nič z toho reálne robiť. Len si z akcií nakreslil obrázok a to bolo všetko. Nejak závažne mi to nevadilo, no vidieť Wiktora tancovať by mohla byť zábava.

Pri niektorých misiách sa zobrazuje symbol hodín. Najskôr som si myslela, že ide o časové obmedzenie, ale potom som zistila, že ich treba vykonať v konkrétnej časti dňa. Teda ráno, poobede, alebo večer. Čas v hre plynie sám, ale dá sa "pretáčať" sedením na lavičkách. Niektoré misie však časovú informáciu neuvádzajú a tak som občas musela len hádať a skúšať. Bolo to dosť otravné. V konečnom dôsledku som tak bola dokonale zmätená a rozhodne by som v tomto smere uvítala lepšiu prehľadnosť, alebo vysvetlenie tohto systému.

Ďalšiu časť hry tvoria ťahové súboje. V nich sa za pomoci kartičiek vyberajú rôzne útoky pre Wikora a zvoleného salutora. Tie oponentom buď uberajú životy alebo im znižujú sústredenie. Po odobratí všetkých bodov sústredenia sa zhrútia a mohla som na nich použiť oveľa silnejší útok. Musela som ale dávať pozor aby sa nezhrútil Wiktor. Silnejšie útoky trvajú viac kôl. Preto som si musela dobre rozmyslieť, kedy ich použijem. Našťastie sú plánované útoky nepriateľov prehľadne ukázané na časovej osi.

Okrem výberu kartičiek som sa však musela zamerať aj na striedanie salutorov. Tí sa dajú vymeniť po každom kole. To je vhodné, pretože niektorí nepriatelia dokážu pri ich ťahu regenerovať životy, ale salutori dokážu ich špeciálne schopnosti útokmi prerušiť. A to znamená aj regeneráciu. Každý salutor má jedinečné schopnosti, ktoré súvisia s ich legendami. Už spomínaná Morana sa spája so zimou. Jej ľadové útoky tak spomaľujú akcie nepriateľov. Tú som si síce obľúbila, no musela som dať priestor aj ostatným. Niekedy sa do boja viac hodil Bukavac, ktorého rev pôsobil na viac protivníkov naraz. Inokedy ma pridávaním životov musel zachraňovať Upyr.

Efekty Wiktorových útokov sa dajú upravovať. Plnením misií a zbieraním predmetov vo svete som zvyšovala svoj level. Za každé zvýšenie som dostala skúsenostný bod. Ten som potom mohla použiť na vylepšenie jednej zo štyroch ciest stromu zručností. Musela som si tak dobre rozmyslieť, či je pre mňa dôležitejšia dimenzia Srdca, Mysle, Slova alebo Skutku. Myseľ mi umožnila nepriateľov oslabiť. Skutok zase umožňuje spôsobovať poškodenie niekoľko kôl. Bez dostatočného levelu tak boli súboje náročnejšie. Takže sa vedľajšie misie oplatí robiť aj pre iné veci ako je príbeh.

Veľmi oceňujem možnosť úpravy efektov pred začatím súboja. Mohla som tak s ich kombináciu voľne experimentovať. To sa hodilo najmä pri ťažkých oponentoch a porážaní bossov. Na skrotenie nového salutora som ho totiž najprv musela poraziť. Ide o ťažké súboje, kedy na Wiktora útočí viacero vĺn nepriateľov. 

Súboje sú veľmi prehľadné a vždy som sa na ne tešila. Nie je ich však málo a po čase začnú byť zdĺhavé. V nastaveniach je síce možnosť zrýchliť ich animácie, no nemala som dojem, že by šlo o výraznú zmenu.

Musíme si ale pohovoriť o dabingu. Takmer každá postava rozpráva len monotónne a v dialógoch je veľa trápneho ticha. Keď sa autori snažia byť v texte vtipní, herecké výkony im to vyslovene kazia. Vôbec tomu nepomáha neexistujúca mimika postáv. Najviac pohybu som si u Wiktora všimla, keď si spomenul na meno jedného salutora. Čo mi v kontraste s jeho nekonečne nemenným výrazom prišlo až zvláštne. Uberá to na celkovom zážitku z inak pútavého príbehu, čo je škoda. Pre istotu som si chvíľu skúsila zahrať s poľským dabingom, no ten na tom nie je o nič lepšie.

Prostredie Varšavy a interiéry budov sú krásne a plné detailov. Celý čas som sa tak mala na čo pozerať, no nemala som čo počúvať. Zo začiatku som si myslela, že texty nad hlavami obyvateľov sú iba ich myšlienky, ktoré Wiktor vidí vďaka svojim darom. Keď na mňa ale začali reagovať uvedomila som si, že má ísť o repliky monológov a dialógov. Všetci sú však ticho. Občas na pozadí počuť všeobecné zvuky prostredia, ako je napríklad vrava v bare. Väčšinou mi však pri tom dlhom chodení ulicami robila spoločnosť len hudba a Wiktorovo lúskanie. Cutscény na tom nie sú o nič lepšie a okrem dialógov sú väčšinou úplne tiché.

Pri animáciach salutorov mi chýbajúce zvukové efekty vadili ešte viac. Upyr predsa udrel svojou palicou do zeme, tak prečo to nespravilo žiaden zvuk?! Ten zvukový efekt dokonca existuje, pretože v niektorých misiách je použitý ako pomôcka pri navigácii v hmle. Vták Lelek by mal oponentom dvakrát zapišťať do ucha. Niekedy sa zvuk prehral len raz, niekedy vôbec. Na druhú stranu keď v hre zvukové efekty sú, počúvajú sa veľmi dobre. Mojim obľúbeným je salutor Bukavac. Ten je sprevádzaný zvukom reťazí a hrozivým vrčaním. Pochváliť musím aj hudbu, ktorá v podstate tvorila celú atmosféru hry, bodaj by nie keď tam neboli tie zvuky. Hlavne v bojoch bola mimoriadne energická a vo svete som si mohla vypočuť aj niekoľko klasických diel od vtedajších autorov.

Hra má niekoľko menších či väčších chybičiek krásy. Modely oblečenia a predmetov clipujú cez postavy a to najmä pri zmene pohľadu kamery. Raz sa dokonca ich hlavy začali divne triasť. Niekedy som v izometrickej časti mala pocit, že Wiktor z toľkého behania a stresu plešatie. Textúry modelov sa načítavali mimoriadne pomaly, predovšetkým pri prechode z jednej lokality do druhej. To by sa dalo prežiť, keby sa počas toho Wiktor nezasekával v koči, ktorým práve prišiel. Na jednej strane ide o známy problém u hier v Unreal Engine. Na strane druhej som hru mala nainštalovanú na SSD disku v kombinácii s RTX 3060 a na takejto zostave by sa mi podobné problémi fakt nemali diať. Menšie chyby síce občas vyvolali úškrn, no pomalé načítavanie oblastí bolo vyslovene otravné.

Zlý pocit z hry mierne vylepšili prepracované modely postáv a už spomínaných budov. Hlavné a vedľajšie postavy sú ľahko rozpoznateľné a vzhľad Wiktora som si dokonca mohla upraviť podľa seba. Je vidno, že sa autori zamerali hlavne na unikátny dizajn salutorov. Každý z nich je jedinečný a ich výzor skvele odráža vlastnosti, ktoré predstavujú. 

The Thaumaturge je hra so skvelým a pútavým príbehom. V troch dejstvách spája históriu a mágiu s dôrazom na medziľudské vzťahy. Zápletka ma zaujala od samého začiatku a jednotlivé postavy som si obľúbila. Dialógovými možnosťami som si Wiktorov charakter formovala podľa seba. Navyše mali moje reakcie na udalosti vo svete citeľný dopad. Je tak veľká škoda, že zážitok kazí monotónny dabing a neexistujúca mimika postáv. Aj keď je dizajn sveta veľmi prepracovaný, pohybovala som sa po ňom až zbytočne dlho. Navyše boli ulice Varšavy takmer úplne tiché. Spoločnosť mi ale robila hudba, ktorá skvele zachytila mysterióznu atmosféru. Odhaľovanie tajomstiev ľudí a taktizovanie v súbojoch ma veľmi bavilo. Najviac som však bola nadšená z toho, ako hrdo štúdio Fool’s Theory ukazuje poľskú kultúru. Či už cez menšie útržky zo života alebo používanie poľských názvov a mien. Tešila som sa zo zmienok známych jedál a legiend v podobe salutorov. Hra ma príbehom a atmosférou pohltila a dúfam, že štúdio aspoň nejaké spomínané nedostatky ešte v budúcnosti odstráni alebo vylepší.