Post-apokalyptická RPGčka s taktickými súbojmi založená na pôvodnej stolovej RPG, to je skrátená charakteristika Mutant: Year Zero. Už od prvého traileru som sa na hru veľmi tešil. Post-apo hra kde hlavnými postavami sú zmutované prasa a kačica? Tlačte mi to rovno do žily! Toto nadšenie vo mne pretrvávalo aj v prvých momentoch hrania. A postupne opadávalo.

Nebudete na to sami

Bormin a Dux, to sú dve postavy, s ktorými budete od samého začiatku hry. Dozviete sa, že sú to stalkeri z Archy, posledného obývaného miesta na svete zničenom nukleárnou vojnou. Vodca archy, starší, ako ho nazývajú, ich posiela na rôzne misie, aby zohnali jedlo, vodu, šrot a technológie. Bez mutantov ako je Bormin a Dux by archa skrátka neprežila. Problém nastane, keď sa stratí hlavný inžinier a jeden z najlepších stalkerov – Hammon. Dux a Bormin sú  teda vyslaní, aby ho zachránili. Cestou stretávajú ďalších mutantov, humanoidnú líšku Farrow, ktorá sa zameriava na ničenie stále aktívnych vojenských a policajných robotov, psychotronika Magnusa či stalkerku Selmu z Hammonovho tímu.

S najviac trojčlenným tímom mutantov teda cestujete po svete, bojujete proti robotom, zmutovaným a radiáciou poškodeným ghúlom s rôznymi schopnosťami a zmutovaným psom. Skúmate zvyšky starej civilizácie, občas nájdete nejaký ten prastarý artefakt, ako je magnetofón, či mp3 prehrávač. Tie môžete vymeniť v bare u Prippa v arche za špeciálne bonusy. Archa totiž funguje ako vaša základňa. Železný šrot získaný na vašich potulkách môžete vymeniť za granáty, lekárničky, či nové zbrane alebo vylepšenia. V opravárni u Delty zase vylepšíte zbrane pomocou nájdených súčiastok a vďaka zbraňovým modulom si môžete pridať aj bonusy. A nakoniec je tu samotný vodca, ktorý vám občas prispeje nejakou tou radou, alebo porozpráva čosi z minulosti sveta.

Taktické obtíže

Ťažiskom hry sú však taktické súboje nie nepodobné napríklad Xcomu, hoci podstatne zjednodušené. A tu je zároveň najviac problémov. V každom ťahu má vaša postava dve akcie, pričom niektoré veci, ako je streľba či hod granátu, zoberú obe. Inak si môžete klasicky vybrať medzi pohybom a ukrytím, použitím špeciálnej schopnosti či počkaním si na ťah nepriateľa a následnú streľbu pri jeho pohybe. A ono to znie takto povedané skvele, akurát že dizajn hry s vami na mnohých miestach vybabre. Raz som napríklad bojoval  v podzemnom kryte, zaútočil som , potom som všetky moje postavy stiahol do vedľajšej miestnosti, aby som strieľal nepriateľov zatiaľ čo ku mne budú nabiehať. No a zrazu jeden z nepriateľov hodil molotov. A tak sa moja taktická výhoda vyparila neexistujúcim stropom a fiktívnymi stenami. Takýchto momentov je v hre viac.

Dôležitým prvkom je napríklad ukrývanie sa a postupné zabíjanie nepriateľov po jednom, aby ste získali výhodu. V tom vám dosť pomáha fakt, že len čo svoje postavy niekde ukryjete, môžu byť nepriateľom aj priamo na očiach a tí ich skrátka nezbadajú. Ak sa vám dokonca podarí zničiť obrovského robota, ktorý urobí poriadnu paseku tým, že kompletne vybuchne, len pár metrov od nejakého iného nepriateľa, ale urobíte to pomocou tichých zbraní a bez toho, aby vás ten robot zaregistroval, tak si absolútne nikto nič nevšime. Ale že vôbec. Na druhej strane je dosť na prd, že všetci majú oči zjavne aj vzadu, pretože vás vidia aj keď im stojíte za chrbtom. Však, mutanti. Ešte aj prastarý Commandos to mal vyriešené lepšie. K tomu si pripočítajte často zle fungujúcu kameru, kvôli ktorej občas nevidíte situáciu na bojisku a ťažkopádne ovládanie myšou a klávesnicou, z ktorého na míle cítiť optimalizáciu na gamepady. Nehovorím že gamepady sú zlé, ale taktická hra by mala myš a klávesnicu podporovať bez väčších problémov.

Za každý boj získavate skúsenosti, ktoré potom môžete minúť na vylepšenie mutácií vašich stalkerov. Naraz však môžete mať aktivovanú len jednu hlavnú, jednu vedľajšiu a jednu pasívnu mutáciu. Keďže však medzi nimi môžete prepínať kedykoľvek mimo boja, dá sa to počítať medzi taktické prvky hry. Problémom je to, že hra vám to nijako nevysvetlí a neukáže. Takže kým som zistil, že schopnosti musím aktívne striedať a že aktívne postavy v tíme môžem vymieňať aj keď sa práve nenachádzam v Arche, bol som už v dobrej polovici hry. A cítil som sa ako úplný somár.

Záver príbehu vás absolútne neprekvapí.

Hra si pre vás pripraví niekoľko skvelých príbehových situácií, ako je napríklad prvé porazenie gigantického robota, alebo tesné výhry v takmer prehratých súbojoch. Čím ste však v systéme hry skúsenejší a postavy sú lepšie, týchto momentov ubúda a hlavný finálny súboj bol z tohto dôvodu absolútne antiklimatický, keďže som hlavného antagonistu po dôkladnom plánovaní dokázal poraziť na pár ťahov a to dokonca bez jediného zranenia. Tomu pomohlo aj to, že hra vám tesne pred koncom dá do rúk skutočne silné zbrane a dostatok súčiastok na ich vylepšenie, takže pocit konštantného ohrozenia a potreba náročného taktizovania veľmi rýchlo zmiznú. A Duxove nekončiace kecy o tom, ako sa mu ježí perie a nechce nikam ísť a nič robiť vyznejú náhle úplne prázdno. Nehovoriac o tom, že rozuzlenie príbehu som tušil už od dobrej polovice hry. Mutant Year Zero: Road to Eden je pekná snaha o pretavenie stolnej RPGčky do virtuálnej podoby. Krásne vizuály a spočiatku celkom zaujímavý príbeh vás zaujmú, no nesplnia vaše očakávania. Herné elementy sú nevyvážené, taktický systém boja trpí vážnymi nedostatkami, krivka náročnosti nekorešponduje s vašim postupom a záver príbehu vás absolútne neprekvapí. Kamera robí často psie kusy a ovládanie myšou a klávesnicou je nepríjemné až neprirodzené. Na druhej strane vás pobavia vtipné dialógy, komentáre postáv a popisy predmetov, všadeprítomná ťaživá atmosféra a pekný dizajn prostredia.

Poviem to na rovinu, hra ma veľmi sklamala. Čakal som od nej viac a veľmi ma to mrzí, pretože svet Mutanta a jeho postavy, predovšetkým Bormin a Dux, sa mi dostali pod kožu. Bohužiaľ musím byť tentoraz za zlého a udeliť hre priemerných 6 z desiatich. A bolí ma to viac, ako by ste si mohli myslieť.