Exploratívna nórska noirová adventúra z obdobia dvadsiatych rokov 20 storočia z pera legendárneho nórskeho herného dizajnéra a producenta Ragnara Tornquista. To je jedno vetná definícia hry Draugen. Ako Edward Harden, americký vzdelanec sa so svojou partnerkou Lissie trepete do odľahlej opustenej nórskej dedinky menom Graavik nachádzajúcej sa kdesi v totálnej izolácií v zadnom trakte jedného z mnohých nórskych fjordov v honbe za hľadaním svojej zmiznutej sestry Betty. Po príchode však zistíte, že všetci obyvatelia kamsi zmizli a je len na vás a Lissie, aby ste zistili, čo presne sa stalo.

Veľké problémy malej hry

Draugen je hra, ktorá má problémy. Na jednej strane ide o krásne vyzerajúcu exploratívnu adventúru v ktorej svete sa máte stratiť. Nádherne spracované prostredie nórskeho fjordu a dedinky Graavik vás bude konštantne nadchýnať svojou premenlivosťou, dych berúcimi vizuálmi, prekrásnym prostredím, ktoré vás priam núti skúmať všetky zákutia tejto prekrásnej krajiny. Na druhej strane, keď sa naozaj chcete rozbehnúť šírim svetom, narazíte na v danom momente neprekonateľné prekážky a neustálu potrebu hry ťahať vás jedným konkrétnym smerom, čo sa prejavuje predovšetkým v jemných náznakoch vašej spoločníčky Lissie ktorá vám presne odporúča, kam by ste mali ísť a čo spraviť.

Problém má aj príbeh. Teda, ten je sám o sebe zaujímavý. Ragnar prišiel s dobrým nápadom, kedy pomocou odhaľovania tajomstiev opusteného Graaviku postupne odhaľujeme aj tajomstvá Edwardovho vnútorného sveta, jeho vzťahu s Lissie a so zmiznutou sestrou Betty. Do toho zamiešal nórsky folklór a snažil sa vytvoriť dobre fungujúci mix reality, sna, predstáv, skrátka sa tak klasicky po ragnarovsky pokúsil vybabrať s našimi hlavami. Až na to, že sa to absolútne nepodarilo. Jeho snaha za každú cenu šokovať spôsobila, že všetky plot twisty, a „nečakané“ situácie som nie len že totálne očakával, ale rozuzlenie celého Edwardovho osobného príbehu som zistil takmer na samom začiatku hry. A to mi zničilo zážitok zo skúmania druhej dejovej línie a odhaľovania Graavického tajomstva. Možno som už len rokmi hrania adventúr prehnane vnímavý, alebo Ragnar skrátka príliš podcenil hráčov svojich titulov, ale na jeho jarmočné triky, ktorými sa pokúšal zasiať bordel do mojej hlavy, som mu skrátka neskočil. A to ma veľmi mrzí, pretože u Ragnara Tornquista som si zvykol na istú úroveň kvality jeho príbehov. Po Dreamfall Chapters, ktoré má vo viacerých ohľadoch tiež sklamali, ma to však neprekvapuje.

S Unreal enginom sa dá spraviť aj viac

No a potom je tu ešte krívajúce technické spracovanie. V rukách šikovných 3D grafikov a programátorov je Unreal Engine mocným nástrojom. V prípade Draguen však tak trochu narazila kosa na kameň. Keď sa totiž začnete zameriavať na detaily, zistíte, že prechody textúr sú často veľmi ostré a miestami narazíte na dvojrozmerné textúry miesto reálneho trojrozmerného modelu. Nádherný západ slnka nad nórskym fjordom som si užíval presne do momentu, v ktorom som si všimol veľmi výrazné opakovanie sa textúry vody. A potom som už podobné problémy videl skoro všade, lebo tam naozaj boli. Animácie sú strašne drevené, čo vidno hlavne v rozhovoroch s Lissie a možnosť priblížiť si pohľad na akúkoľvek vec tomu rozhodne nepomáha. Animátori si z dôvodu slabých a zle vyzerajúcich animácií hlavnej postavy tak často pomáhali prechodom cez čiernu, až to začalo byť otravné. Keby išlo o akčnú strieľačku, paradoxne by sme to hre vedeli odpustiť. Exploratívna adventúra s pomalým pohybom v pohľade z prvej osoby s minimom reálnych interakcií, ktorá vás povzbudzuje k tomu aby ste hľadali stopy, skúmali svet a zameriavali sa na detaily by túto stránku mala mať zvládnutú. Ale nemá.

Draugen je v konečnom dôsledku niečo, čomu hovoríme walking simulátor. Miesto toho, aby ste v hre reálne niečo robili skrátka iba kráčate tam, kam vám hra svojim pomerne priamym spôsobom ukáže. Isteže, občas objavíte nejaké to skryté zákutie, zapadnutú fotografiu alebo nečakaný odkaz a možno získate nejaký ten achievment. A ono to nie je nutne zlé, akurát musí byť taká hra po technickej aj príbehovej stránke dotiahnutá k dokonalosti, pretože okrem vizuálov a samoplynúceho deja vlastne nemá čo ponúknuť. A to sa tu, bohužiaľ, nestalo.

Koniec dobrý, všetko dobré?

Napriek tomu ma po bezmála štyroch hodinách hrania záverečné titulky celkom potešili. Hlavne teda to, že je v pláne druhý diel hry a Edward s Lissie sa vraj určite vrátia. Dialógové prestrelky medzi touto dynamickou dvojicou boli totiž svetlým a výborne zvládnutým bodom hry, rovnako ako jemné dialógové nuansy, ktoré poukazujú na vnútorný svet Edwarda Hardena. Taktiež verím tomu, že po tomto krívajúcom prológu dokáže dať Ragnar so svojim tímom dokopy podstatne kvalitnejšiu a po všetkých stránkach lepšiu hru. Prostredie nórskeho fjordu, zameranie sa na temnejšiu časť nórskeho folklóru, samotný nápad okolo Edwarda a Lizzy a generálny vizuálny dizajn prostredí boli totiž dobrým štartom. Hre teda dávam priemerných 5 bodov z desiatich, pretože nad ňou nechcem úplne lámať palicu. Ak máte totiž podobný typ hier radi, užijete si ju aj napriek všetkým spomenutým chybám. Aj tak by však bolo lepšie, keby tam tie chyby neboli. Ragnar má skrátka na viac.