Subnautica 2 nás zavede pod hladinu nového oceánu – děsivým hlubinám už nemusíme čelit sami

Milovníci podmorského sveta Subnauticy sa konečne dočkali. Po tiahnucich sa sporoch medzi vedením Unknown Worlds a vydavateľskou spoločnosťou Krafton vychádza nový diel, tentokrát s číslovkou 2. Starú známu planétu 4546b nechávame ďaleko za sebou a vrháme sa v ústrety novému dobrodružstvu na svet zvaný Proteus. Opäť sme obklopení rozsiahlym oceánom, na horizonte nám robí spoločnosť obrovský podivný strom a takmer všetko pod hladinou sa nás snaží zabiť. Takže je to presne tak, ako to v sérii Subnautica má byť. Dočkali sme sa samozrejme nových prvkov hrateľnosti, ako napríklad fyzickej adaptácie na nehostinné prostredie či možnosti hrať vo viacerých hráčoch. Tak ako to býva v sérii zvykom, aj tentoraz ide len o predbežný prístup. Titul sa bude v priebehu nasledujúcich rokov zväčšovať a meniť, no my sa spolu pozrieme na to, čo nám môže tento mimozemský svet ponúknuť už teraz.

Hneď na úvod by som sa netradične chcela zamerať na optimalizáciu. Ak sa vám zdajú zábery z hry miestami trhané, či nie príliš plynulé, chyba nie je vo vašom prijímači. Subnautica 2 prešla z Unity na stále populárnejší Unreal Engine 5, čo síce prinieslo krásne realistické svetlo, vodnú hladinu či odlesky, no ak nemáte najnovšie herné mašiny, váš počítač sa celkom zapotí. S nízkymi až vysokými grafickými nastaveniami som sa na mojej notebookovej RTX 4060 a procesore i5 12. generácie v 1440p dostala približne na 80 fps, no až po zapnutí DLSS v režime ultra performance a generovaním snímkov. Ak ste teda hardvérovo viac „pozadu“ tak ako ja, nečakajte najplynulejší zážitok. Nutnosť vybrať si medzi väčším počtom snímkov a krajším vizuálom ma celkom sklamala, no musíme prihliadať na to, že ide len o predbežný prístup a postupné aktualizácie snáď s výkonom pomôžu. 

Vráťme sa ale k obsahu hry samotnej. Dostaneme sa do role bezmenného Priekopníka či Priekopníčky, člena kolonizačného tímu smerujúceho k vzdialenej planéte Zezura. Opäť sa však niečo pokazilo a naša loď Cikáda stroskotala mimo svoj kurz. My však prežijeme. Umelá inteligencia lode NoA nám pridelí úlohu kvalifikovaného vyšetrovateľa a my tak musíme zistiť, čo sa stalo s ďalšími viac ako 40 000 členmi posádky. Rýchlo začneme nachádzať opustené rozpadnuté obydlia a záznamy preživších, ktoré postupne odhaľujú príbeh samotný. Je to teda rovnaký systém ako v predošlých dieloch a stále funguje skvelo. Nenúti nás prechádzať príbehom lineárne, nemusíme mať pozbierané úplne všetko, no za prieskum sme odmenení hlbším pochopením sveta. Momentálne tvorí jednu uzavretú kapitolu, ktorá vás skvele vtiahne do deja. Obsahuje nečakané zvraty, vyvstáva z nej veľa otázok a už teraz sa neviem dočkať na jej pokračovanie.

Vo veľkej miere k tomu prispievajú hlasové nahrávky, ktoré sú plne dabované. Síce nie vždy na 100% sedí hovorené slovo s písaným, no počúvajú sa veľmi dobre a to isté platí aj o našich spoločníkoch. Nesmie totiž chýbať skvelý hlas PDA s vtipnými, sarkastickými a miestami adrenalín zvyšujúcimi hláškami typu „ste lovený.“ A novým prírastkom je už spomínaná, prekvapivo citovo založená umelá inteligencia NoA, pri ktorej nikdy neviete, či je k vám úprimná alebo sa vás len snaží oblbnúť a zmanipulovať na svoju stranu. 

Jej hlavnou úlohou je po smrti opätovne vytlačiť naše telo, čo sa nám na nehostinnom Proteuse bude náramne hodiť. Smäd a hlad si zo začiatku ani nie sme schopní doplniť, pretože naše telo nie je na toto prostredie prispôsobené. S tým nám pomôže najväčšia zmena v hrateľnosti – modifikácia našich génov. Stačí sa len dotknúť tzv. Angel Comb stromov, ktoré nám do DNA permanentne pridajú schopnosť konzumovať miestne ryby či odolávať vysokým teplotám. Niektoré z nich si musíme zaslúžiť očistením okolitej vírusovej nákazy, čo slúži ako celkom jednoduchý enviromentálny puzzle. Dodáva to tak pocit, že aktívne ovplyvňujeme svet samotný. Okrem toho si môžeme zvyšovať kapacitu inventára a počet quickslotov nachádzaním opustených kapsúl v základniach, no najväčšie zmeny nám priniesli takzvané biomódy. Tie sú buď aktívne alebo pasívne a ich efekty môžeme meniť. Pasívne je napríklad rýchlejšie plávanie pri povrchu a dne alebo pomalšia spotreba kyslíka, ak sa nehýbeme. A ak podobne ako ja radi skenujete všetky malé aj veľké morské potvory mám pre vás dobrú správu - s vylepšeným skenerom z nich nezískate len záznam do databázy, ale dokážete im isté vlastnosti „ukradnúť“. Následne ich premeníte na aktívne schopnosti, ako vyslanie elektrického pulzu či zvýraznenie dostupných surovín v okolí. Všetky tieto spôsoby vylepšovania skvele osviežujú hrateľnosť, odmeňujú hráča za prieskum a zároveň, v prípade Angel Combs, slúžia ako usmerňovač deja, keďže sa bez ich vylepšení nedostaneme do ďalších oblastí. 

Samotné jadro hrateľnosti sa však od predošlých dielov série v zásade nelíši. Chytáme ryby na obživu, zbierame suroviny na výrobu nástrojov, preskúmavame a skenujeme okolie na odomykanie nových blueprintov, tie následne vyrábame a do toho si staviame obydlia. Z nástrojov je vyloženou novinkou len sonický rezonátor, ktorý slúži na ťaženie surovín, bojovanie s infekciou a zastrašovanie predátorov. Nožík bol vymenený za survival multitool a miesto seaglidu sa rýchlejšie presúvame s kompaktnejším wavemakerom, no spolu so zvyškom nástrojov plnia rovnaké účely ako predtým. 

Musíme sa však zastaviť pri stavaní základní. To dostalo celú sadu vylepšení a veľkých zmien. Samotné miestnosti sú teraz hranaté. Znie to revolučne, ja viem a za mňa to ani tak dobre nevyzerá, no tieto rovné steny nám umožňujú veľmi zásadnú vec. Dajú sa po menších či väčších kúskoch zväčšovať a zmenšovať do akejkoľvek strany chcete. Pričom sa nemusíte báť, že by to ovplyvnilo integritu a poškodenie základne, pretože tieto mechaniky boli z hry odstránené. Pri stavaní sa tak môžete vyblázniť. Pomôžu vám pri tom aj modulárne okná, s rôznymi uhlami rohov, vnútorné steny, svetlá, dekoratívne stoličky, poličky a samozrejme plagáty. Taktiež nemusíte postavené predmety ničiť, ak zistíte, že by predsa len vyzerali lepšie v druhom rohu, ale stačí so stavačom obydlia prejsť do presúvacieho módu. 

Vašou jedinou starosťou tak bude mať dostatok materiálov na stavanie a energie na napájanie vášho architektonického veľdiela. Tá sa po novom dá získať aj z vodných prúdov respektíve podmorských šmýkačiek. A pribudol aj nový spôsob výroby – processor, ktorý zvládne po naplnení vyrábať väčšie množstvo komplexnejších surovín naraz, čo dovoľuje istú vítanú formu automatizácie. Jednou z najlepších zmien je však to, že pri vyrábaní už nemusíte mať všetky suroviny pracne povyberané z vašich, isto veľmi dobre zorganizovaných, skriniek. Ak v obydlí dané materiály máte, jednoducho sa použijú, čo šetrí ohromné množstvo času. 

Síce nie som človek, ktorý by si na vzhľade základní v Subnautice dával záležať a som skôr rada, ak jednoducho fungujú, experimentovanie s týmto novým systémom a objavovanie jeho možností ma veľmi bavilo. Jediný problém nastal pri pokuse pripojiť stavač vozidiel k moonpoolu. Hoci na to bol na prvý pohľad dostatok priestoru, jemu proste stále niečo vadilo, nebolo jasné čo a ja som len frustrovane zväčšovala čo sa dalo, kým mi stavba nebola povolená. Umožnilo mi to však získať nový spôsob presunu – ponorku Tadpole. Ovláda sa veľmi prirodzene, je svižná a tak ako v predošlých dieloch vieme vylepšiť jej hĺbku ponoru, odolnosť či znížiť jej hlučnosť. Ide tak o veľmi šikovné vozidlo, ktoré nám je dostupné pomerne skoro. Zároveň si na jej vonkajšej strane môžeme všimnúť držadlá, určené pre úchyt ďalších pasažierov.

Subnauticu 2 totiž nemusíte hrať sami. Umožňuje multiplayer až s troma ďalšími hráčmi, kvôli čomu si na jej začiatku vyberiete zo štyroch pred-vytvorených modelov postáv a štyroch farieb oblekov. Je to veľmi obmedzená úprava, no vývojári ju do budúcna plánujú rozšíriť. Tak isto môžeme čakať pridanie voice chatu, emotov, tradingu či oživovania, ktoré momentálne v hre chýbajú. Veci si vieme odovzdávať pustením na zem či do vody a ukazovať je možné len pomocou jednoduchého pingovania. Ide síce o nemé postavy, no do budúcna by systém konkrétnejších hovorených pingov typu „poď sem“, „nebezpečenstvo“ či „potrebujem vodu“ mohol fungovať oveľa lepšie.

Spôsob hrania ako taký záleží len od vás. Môžete sa držať spolu alebo sa každý vydať vlastnou cestou. Máte zdieľanú databanku a blueprinty. Ak teda niekto niečo naskenuje či objaví hlasovú správu, automaticky sa to odomkne všetkým. Tu však musím multiplayer hodnotiť z veľmi osobného pohľadu. Pre mňa je jedným z hlavných lákadiel Subnauticy explorácia a síce je tento systém odomykania všetkého všetkým praktický, vo mne vyvolával jedine veľké FOMO. Vyskakovanie informácií o novom druhu ryby či záznamu z novo objavenej základne, keď som pri nich sama nebola mi doslova vadil a po prechode na singleplayer mód som si hru užívala oveľa viac. Save samotný si totiž viete prekonvertovať na sólo hru alebo naopak. Ak ste na tom podobne ako ja, odporučila by som hru vo viacerých hráčoch vyskúšať až na opätovný priechod. Samotná existencia multiplayeru je podľa mňa rozhodne pozitívom a dokáže byť ako zábavná, tak praktická. Minimálne preto, že spoločne všetky potrebné suroviny pozbierate oveľa skôr.

Ak si však myslíte, že vám prítomnosť priateľov nejak výrazne pomôže s thalassofóbiou ste vo veľkom omyle. Subnautica 2 sa totiž rozhodla, že bude ešte hororovejšia, než oba predošlé diely dokopy. V bezpečí nie ste ani v pestrofarebných plytčinách, kde vás na každom kroku s vrčaním niečo sleduje, chce do vás naraziť alebo sa vás snažia otráviť a popŕhliť aj rastliny. Pri každom útese môj strach z neznáma podporoval aj fakt, že kvôli predbežnému prístupu som si nemohla byť istá, či ma na ich tmavom dne čaká skrytá základňa, niečo veľké, čo ma hneď zje alebo tam nebude vôbec nič. Vo väčšine prípadov ma však v polovici cesty dole privítal od stien sa odrážajúci hlasný rev a ja som sa s hlasným „nope“ otočila a vyplávala naspäť hore. A to ani nehovorím o stretoch s reálnymi leviathanmi, ktorých momentálne v hre nie je veľa, no svoju rolu odstrašujúcich predátorov plnia fantasticky. Pochybnosti mám jedine o obrovskej mušli, ktorú bolo možné vidieť aj v traileroch. Pri prvom stretnutí je desivá, no je statická. Takže do nej musíte vojsť dobrovoľne, čím strach z nej rýchlo opadá. 

Všeobecne je individuálny dizajn tvorov až na pár výnimiek dobrý. Majú krásne plynulé animácie a veľa spoločných interakcií, vďaka ktorým Proteus pôsobí naozaj živo. Priateľských aj nepriateľských druhov je tu pomerne dosť, no v porovnaní s predošlými dielmi série mi nepripadali tak vizuálne prepojené či výrazné. To platí aj o biomoch, ktoré síce obsahujú odlišnú flóru, sú v rôznych hĺbkach a nájdeme v nich špecifické suroviny, ale pôsobili na mňa až príliš jednotne a nahnedlo. Počas nocí však vďaka bioluminiscencii ožívali a aj keď po prechode na Unreal Engine 5 Subnautica stratila istú mieru štylizácie v prospech realistickejších textúr a nasvieteniu, postupne som si tento vizuál celkom obľúbila. 

Čo sa nezmenilo je fenomenálny zvukový dizajn. Od používania nástrojov, cez rozličné reakcie zvierat až po soundtrack, ktorý si miestami vypožičiava prvky z predošlých dielov - všetko znie jednoducho skvele. Jediné negatívum sú prelínajúce sa hlasné zvukové stopy pri väčšom množstve naštvaných rýb. 

Všeobecne by som za nedostatky ešte označila tentokrát nie fyzicky prítomné PDA a jeho veľmi generický dizajn. S tým súvisiaca databanka s menej prehľadným členením textu bez pekných infografík a bez možnosti opätovného prehrania hlasových záznamov, čo predošlé diely dovoľovali. Narazila som len na niekoľko bugov, ako preblikávajúce ryby, viditeľné spojenie častí dna, príliš prudký vizuálny prechod medzi infikovanými a neinfikovanými oblasťami, či vyhadzovanie z menu pri otváraní skríň. No ide skôr o detaily, ktoré budú pravdepodobne opravené či zmenené v nadchádzajúcich updatoch. Vyvažujú to hlavne vizuálne vylepšenia ako skener ukazujúci koľko častí blueprintu sme už naskenovali a automaticky zobrazuje nenaskenované objekty v našom okolí. Ďalej prehľadné ukázanie čerpania energie základňou, pípanie blízkych blackboxov, aby sme ich neprehliadli, či prekrásny skybox.

Subnautica 2 má všetko, čo by pokračovanie tejto série malo mať. Zaujímavú mimozemskú planétu vyzývajúcu k prieskumu, malé aj veľké morské potvory, leviathanov, z ktorých ide mráz po chrbte a pútavý príbeh. Nové mechaniky modifikácie našej DNA a vynovený systém stavby základní príjemne osviežujú hrateľnosť, rovnako ako možnosť pustiť sa do tohto dobrodružstva s priateľmi. Aj napriek problémom s výkonom na starších zostavách ide o ucelený zážitok, ktorý vás zabaví na približne 15 hodín. Aj napriek pár nedostatkom si ma titul už v predbežnom prístupe úplne získal, neviem sa dočkať ďalších updatov a rozširovania tohto krásne nebezpečného sveta.